Vraví sa, že sektorový nábytok vyšiel z módy. Čo sa však stane, ak ho rozoberiete na časti a každej z nich vdýchnete nový vzhľad? Čítajte príbeh znovuzrodenia starej haraburdy.
Fádny korpus dýhovanej drevotriesky a ešte k tomu bez podstavca a s prehnutým dnom. Mnohí by takúto spomienku na socializmus vyhodili na zberný dvor. Ja som však presvedčený o tom, že každú z nich možno upraviť na nepoznanie. Stačí jeden víkendový deň v dielni a premena sa začína.
Hneď pre začiatok – preč s ozdobami. Vrch a spodok skrinky bol vyzdobený zaobleným nosom, ktorý pretŕčal vpred. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako príprava pre dvierka v tomto prípade neplnilo účel. Zanorovacia píla na vodiacej lište si s tým hravo poradila. Jeden rez hore, druhý rez dole, presne podľa rysiek prenesených uholníkom. Tak vznikla škatuľa pre ďalšie úpravy. A z odrezkov palivo do piecky, aby v dielni bolo teplejšie.
Nemám rád police na podperkách, pretože som nikdy nezažil situáciu, kedy ich bolo treba prekladať na iné miesto. Stará polica bola preto užšia ako korpus skrinky a pre krajší vzhľad o čosi plytšia. Preto som ju napravil podľa svojich predstáv. Dozadu som prilepil odrezok preglejky hrubý 18 milimetrov, k bočnej strane som pridal prúžok sololitu. Bez sťahovania zvierkami, zaistené klincami.
Nová skrinka by mala mať čosi, čo pritiahne pozornosť oka. Vrchná polica sa preto bude deliť na dva samostatné priestory. Montážnym lepidlom preto pridávam ďalší kus drevotriesky z iného kusu nábytku, tentokrát však beriem na pomoc zvierky. Mám vyskúšané, že tieto Quick-Grip XP od Irwinu sú dostatočne spoľahlivé na to, aby sa priečka pri manipulácii nepošmykla či nepreklopila.
Jedna ryska stredom a opäť séria klincov z pneumatickej klincovačky. Niet lepšieho pomocníka v dielni, ktorý by dokázal ušetriť toľko času. Kiež by každý domáci majster povolal takúto výbavu do svojej dielne, aby sa odvážil i do projektov, ktoré pre prílišný rešpekt dlhodobo odkladá.
Polica s priečkou na prvýkrát nesadla, pretože narazila na výstuhu, ktorá lemuje vrchnú časť korpusu. Ani teraz to nepýta žiadnu prílišnú presnosť, stačí segment vypíliť priamočiarou pílou. potom už sadne ako uliaty.
Vždy nakladám do skriniek, koľko sa do nich vmestí a preto mám rád, ak sú police upevnené na skrutkách. Pri štyroch či piatich na každej strane mám istotu, že to bude spoľahlivé riešenie. Najprv predvŕtať otvory, potom zahĺbiť a naskrutkovať 60 alebo 70mm samorezky. Tak to robím vždy a nikdy ma to nesklamalo.
Polica s predelom je na mieste, stále je to však nuda ako na začiatku. Teraz k tomu pribudli ešte aj opílené hrany a priečka odlišnej farby. Priznám sa, že aj ja mám pocit, že vyzerá horšie ako na začiatku. Toto je však bod zlomu, kedy začínam mať jasno v tom, ako ďalej.
Nudný vzhľad drevotrieskového korpusu nič neukryje lepšie, ako čelný rám. Sú to latky široké 5 centimetrov, ktoré sú spojené dohromady tak, aby vytvárali ilúziu hmotnej masívnosti nábytku. V porovnaní s čelným pohľadom na 16, 18 či dokonca 20-milimetrovú drevotriesku je čosi takéto puncom honosu, hodnoty a inakosti. Čas mi pri spájaní ušetrila vlnkovačka. Naráža do spojov plechy, takže nič netreba skrutkovať alebo klincovať.
Pri montáži na čelo korpusu sa miestami vyskytnú drobné nepríjemnosti. Nielen spodná doska korpusu, ale aj polica bola trochu prehnutá. Opäť však stačí iba zvierkou pritiahnuť ich k sebe a všetko lícuje. Rám je položený na montážne lepidlo a uchytený klincovačkou pomocou 40mm klinčekov. Rýchla práca s okamžitým výsledkom robí radosť.
Rám by bol nepraktický, ak by nelícoval vrchnou hranou police. preto na spodnej časti pretŕča o dva centimetre nadol. Pridávam preto dve dosky, ktorými zrovnávam dno do rovnakej hrúbky. Je to príprava pre položenie na zem, či montáž nôh. Ešte sa uvidí ako to dopadne.
Farba mení vzhľad skrine na moderný kus nábytku. Najprv som všetko pretmelil Akrilinom od Jubu, potom na to navalčekoval Balakryl Základ a nakoniec tomu dal finálny finiš Balakrylom UNI v matnom vyhotovení. Vždy s flokovým valčekom, ktorý nanáša v jednom priechode farbu v takej hrúbke, aby spoľahlivo kryla. I tak to žiadalo jeden základ a tri krycie nátery. Predtým samozrejme všetko vydrhnúť acetónom, aby šli staré mastnoty preč.
Predsa len som sa rozhodol pre nohy. Sú to sústružené polotovary, ktoré sa dajú kúpiť na internete. Prevŕtať otvor, nakrútiť skrutku a skrinka stojí pevne na nohách. pevných, tučných a masívnych. práve také sa k jej čelnému rámu nadobro hodia.
Dlho som odkladal zopár starých dosiek zo štítu starej stodoly. Boli vypálené slnkom, ošľahané vetrom a dažďom. Je v nich zapísaný príbeh storočnice, ktorú majú za sebou. Prišiel ich čas a budem rád, ak budú krášliť túto skrinku vo svojej surovej, neopracovanej podobe.
Rozmietol som ich na polovičnú šírku, nové hrany zaoblil hoblíkom a opäť len naklincoval ku korpusu. S malými škárami, voľne vymerané pôsobia prirodzene a kryjú fádnu dyhu pôvodného korpusu. Pre starobu sú ľahké ako pierko a veľa váhy skrinke nepridajú.
Aby vyzerali rohy trochu reprezentatívne, spoje som robil so 45-stupňovým sklonom. Bez pokosovej píly by to nešlo a každý kto čosi podobné už robil vie, že je to nekonečná hra s naklápaním. Raz na 45-stupňový doraz, raz na kolmý rez. Stále dookola, ešte že sa takéto veci ovládajú páčkou, ktorá je na dosah ruky.
Ovenčiť s pretŕčajúcimi starými doskami iba tri strany nestačí. Chce to ešte zavŕšiť poslednou úzkou latkou na spodnej strane. Dva výkroje na nohy jej pomôžu zapadnúť a opäť ju na miesto uchytia klince.
Surové rohy znesú trochu prebrúsenia bez toho, aby nová rana na starom dreve vyzerala rušivo. Všetko to ladí so škárami a vzniká harmónia, akoby takto vedľa seba ležali celé storočia. Dumal som či na dosky naniesť vosk, priehľadnú tenkovrstvovú lazúru alebo nejaký napúšťací olej. Avšak zatiaľ som to nechal iba tak ako to je.
A takéto je finále. Kto by povedal, že ešte včera to bol starý dielec zo sektorového nábytku, ktorý vyzeral ako zo smetiaka. Starý nábytok si zaslúži šancu a každý domáci majster by sa mal pred takúto výzvu postaviť. Pod krycím náterom a novými materiálmi vôbec nevidno, z čoho sa pri práci vychádzalo.
