Tri klince priamo do steny a je po probléme. Vešiak však môže bez veľkých výdavkov vyzerať omnoho lepšie. Stačí vziať do rúk dosku, ktorá kdesi odpočíva opretá o stenu.
Keď som pred niekoľkými dňami vyrábal vešiakové kolíčky, vedel som presne kde ich použijem. Aj keď mám v chodbe dva masívne vešiaky s policami na čiapky, chýba mi jeden v dielni a druhý v altánku. Nechcel som sa púšťať do ničoho veľkého, nerád však robím veci o ktorých si myslím, že by som ich musel neskôr prerábať.
Jedna doska stačí
Vždy rovnaká rutina. Pohľadať dosku, zrovnať ju na hobľovačke, nahrúbkovať tak aby bola škoda čo najmenšia a pozdĺžne opíliť na stolovej píle. Tentokrát som mal po ruke 150-centimetrovú dosku so šírkou 15 cm, ktorá mi zostala z drevených špaliet, ktoré som vyrábal pred dvomi týždňami.
Rozdelil som ju na dve polovice. Jednu – tá ktorá bude zadnou stenou vešiaku – som opílil na 14 cm šírku, druhej som nechal skromnejších 12 cm. Prikladal som ich jednu k druhej, aby som mal istotu že budú spolu ladiť. Niet väčšej smoly ako vyrobiť čosi neforemné.
Tvar im vdýchne život
Konce dosiek som spílil pod 10-stupňovým uhlom tak, aby z nich vznikol lichobežník. Odľahčí to vzhľad a vytvorí jednoduchý tvar, ktorý odvedie pozornosť od toho, že ide o dve fádne dosky. Zadnej som ponechal v širšej časti 66,5 centimetra, poličke zostalo celých 69. Potrebujem aby k sebe sadli po jednoduchom zdobení.
To som vyrobil frézkou s 15-stupňovým sklonom, ktorú som využil v plnej výške záberu. Cítim sa istejšie keď ju mám namontovanú v improvizovanom bočnom stole píly, osadenú na podlahovej lamele. Frézoval som okraje dosky a kratšiu z pozdĺžnych strán. Na oboch častiach budúceho vešiaku.
Drážky a otvory
Na vešanie ľahkých vecí na stenu používam jednoduché kovania s otvorom v tvare kľúčovej dierky. Aby mi vešiak neodstával od steny, zapustil som ich do drážok. Tie som postupnými rezmi vytvoril na stolovej píle pomocou vozíka tak, aby boli iba o málo hlbšie ako kovanie. 10-centimetrov od koncov, v celej šírke dosky.
Aby sa mali kde skryť hlavičky skrutiek, ktoré natlčiem spolu s hmoždinami do steny, treba vytvoriť v drážke priestor pod kovaním. Obkresliť závesný otvor a odvŕtať drevo do hĺbky niekoľkých milimetrov forstnerovym vrtákom. Ten môj mal priemer 10 milimetrov.
Teraz už iba rozmerať stredy otvorov pre kolíčky. Stolová vŕtačka je zárukou toho, že budú smerovať kolmo na plochu a kolíčky nebudú po zasunutí vyosené do strán ako opití námorníci. Pri ich dĺžke by bola viditeľná aj menšia odchýlka.
Spojiť dohromady
Pri spájaní mi prišiel vhod Kreg Jig, ktorý zosilní lepený spoj skrutkami bez toho, aby ich bolo potrebné neskôr tmeliť alebo schovávať. Zanorené otvory zostanú spolu s hlavičkami na zadnej strane vešiaka tam, kde ich nebude vidno. Skombinoval som ich s lepidlom, i keď to asi nie je nutné. Lepidlo aspoň vyplní prípadnú škáru, ktorá by bola viditeľná po povrchovej úprave.
Naskrutkoval som na svoje miesto kovania pre zavesenie a kolíčky som vlepil do otvorov. Dával som si pritom pozor, aby smerovali kolmo na rysky nakreslené na doske s otvormi. Ak doska pýta nejaké dobrúsenie, lepšie je spraviť si ho vopred. Slalom medzi kolíkmi za mnoho nestojí.
Povrchová úprava
Dnes sa nebude ani moriť, ani lakovať. Voľba padla na krycí náter. Mám pri ruke plechovky akrylových farieb od Slovlaku, ktoré mali pred časom premiéru pri výrobe skrine.
Základný náter Slovakryl je brúsiteľný a spevňuje voľné vlákna smrekového dreva, aby sa pred finálnym náterom dali skrotiť. Nanášal som ho štetcom a inak tomu nebude ani pri krycej vrstve. Tou je Slovakryl Profi Lesk s dobrou kryvosťou a zliatym, jednodtným povrchom. Pokiaľ ide o výsledný vzhľad, som s ním spokojný.
Mám rád akrylové farby pre jednoduché čistenie náradia a maľovanie bez zápachu. Vždy keď mám istotu že drevo je čerstvo opracované, bez mastného povlaku, siahnem po nich radšej ako po syntetike. V interiéri im to svedčí. Ak recyklujem alebo renovujem, pod akryl dám syntetický základ.
