Pred érou plastov snáď iné ani neboli. Stolári ich vyrábali z rôznych ľahkých drevín, aby hospodárom pomohli pri bezproblémovom skladovaní ovocia a zeleniny. Debničky boli rôznych rozmerov – od drobných dnešného typu, až po veľké paletové.
Kým „bedničkári“ z mesta s k nim vracajú aby vylepšili svoj imidž predpísaný módou, v niektorých krajinách ich intenzívne používajú dodnes. Prečo som sa v dielni do ich výroby pustil ja? Z prostého dôvodu. Potrebujem debničky na zeleninu a myslím si, že práve toto je najlacnejšia cesta.
Najviac práce dá príprava materiálu. Narezať tenké latky nie je s ostrým kotúčom na stolovej píle problémom, mne padli pod ruku odrezky zo stavebných hranolov, ktoré sa odpiľovali z koncov klieštin pri stavbe domu. Už mi poslúžili ako nohy na dočasnom pracovnom stole, neskôr som nimi podkladal kopy so schnúcimi doskami, teraz som ich už dlhšiu dobu obchádzal v jednom z regálov.
Pílim teda najprv hranolčeky so šírkou 6 centimetrov a tie potom rozmietam na latky nie hrubšie ako 12mm. Je to práca nudná, ktorá vyžaduje predchádzajúce hobľovanie a dodržanie kolmíc. Aj keď mám za chrbtom pásovú pílu, rezal som na kotúčovej, aby som si ušetril námahu s hobľovaním.
Rohy pre jednoduchosť nechcem spájať trojuholníkovými hranolčekmi, volím radšej štvorcové s hranou 3 cm. Jednako sa v nich hravo ukryjú dlhé spinky pri spájaní a nebudem musieť vyrábať žiadny prípravok, aby som ich mal do čoho pevne usadiť pri skladaní debničky.
Žiadna poriadna debnička sa nezaobíde bez uší. Rozhodne by mali byť pohodlné a tak pevné, aby sa pod ťarchou zeleniny vrchná latka nepraskala a nelámala. Ako to spraviť rýchlo a dobre? Forstnerov vrták do stojanovej vŕtačky, urobiť sériu otvorov vedľa seba a nakoniec všetko zaobliť z oboch strán rádiusovou frézkou. Samozrejme, tá široká strana patrí nahor a úzka pôjde dolu. Inak by to nedopadlo asi dobre.
Keď som to pred časom skúšal riešiť kladivom a klincami, nešlo to. Všetko sa mi to rozoberalo a keď som debničku s námahou skompletizoval celú, chýbala jej pevnosť, ktorú nedohnalo ani lepenie. Tentokrát som preto siahol po sponkovačke s dlhými, 38mm sponkami. Je to najlacnejší kus na trhu, aký len nájdete, Gude za nejakých caa 40 eur. Diskutovať o životnosti, komforte a bezpečnosti nie je na mieste. Robíme debničku. Najprv všetky čelá. Viem si živo predstaviť, ako by trojuholníkové hranolčeky prácu skomplikovali.
Teraz treba do bočníc vložiť spodné hranolčeky na upevnenie dna. Naložiť bočnice a nakoniec dná. Je to už len veselá práca, pri ktorej sa ozýva ck-ck-ck-ck-ck pri každom nastrelení. V tejto chvíli si človek želá, aby bol mal viac síl na začiatok a pripravil si latky na viacero debničiek odrazu. Predsa len, pomyslenie na ďalšie hobľovanie a rozmietanie je viac strašiakom ako radosťou.
Výsledok? Pevná debnička, ktorá bude slúžiť – dúfam – nie jednej ale aspoň dvom generáciám.
Ako vyrobiť debničku? Podrobný plán a postup som pripravil do niektorého z najbližších vydaní časopisu Urob si sám.
Ja by som tam dal rok v ktorom bola urobena, ved ani v minulosti
neposuvali cas dozadu….
inak velmi pekna, palec hore!