Určite to poznáte. Ak natriete drevo lazúrou alebo lakom, stále je to len drevo. Ak zasa použijete kryciu farbu, stvoríte fádnosť, ktorá vás rýchlo zunuje. Ako mať radosť zo svojej práce a nájsť pre každý nový projekt čosi nové? Dnes to skúsime so stojanom na dáždniky.
Zopár dosiek pozbíjaných dohromady pre presne stanovený účel, drobné ozdoby z reliéfnych líšt a malých rezaných blokov. Stolárske práce sú hotové a teraz sa treba venovať maliarskemu remeslu. Prihliadneme na dizajn a zamiešame trochu patinovanej ošuntelosti so zašlou slávou noblesy. Krok pro kroku, ideme nato.
Pre začiatok nič zložité. Bielou akrylovou základnou farbou natrieme celú našu prácu a chyby, ktoré žiarivá beloba odhalí vytmelíme bielym tmelom. Po prebruse a opakovanom základnom nátere máme snehobiely stojan na dáždniky, na ktorom zanikajú všetky štruktúry. Je to akési maliarske plátno, od ktorého sa všetko začína. Ideme preto tvoriť pomocou vrstvenia akcent, ktorý nedá oku spočinúť na jeho mieste. Našim podtónovým odtieňom bude tyrkys a kedže som zvolil výtvarnícku farbu pre jej jemnosť, nanesiem ju iba tam, kde ju budem neskôr odkrývať. Exponujem hrany, rohy a vopred vybraté segmenty. Takmer, akoby sa deti hrali.
Je možné vrstviť farby tak, aby bolo možné odhaľovať spodné vrstvy bez brúsenia? Akryly majú gumovitú konzitenciu, syntetiky veľmi dlho zrejú, vždy som hľadal čosi, čo by pri vrstvení prácu zjednodušilo. Áno, je to obyčajný podlahový vosk. Nanesiem ho na všetky rohy a hrany. Tam, kde chcem v budúcnosti odhaliť tento tyrkys v celej jeho kráse. Používam papierový obrúsok, ale omnoho lepšia by bola nejaká trvácna hubka.
Kým vosk zasychá, ideme sa zahrať s farebnými segmentami. Médium z arabskej gumy na vytvorenie rozpraskaného povrchu je dobrou cestou, ako vytvoriť vo finálnom nátere nedokonalosť. Základný náter nám chráni drevo dokonale, nemusíme sa báť nedostatkov či poškodenia dreva. Jednoducho vytvoríme gumový film, ktorý sa pri navlhčení roztiahne a pri sušení natoľko zmrští, že to farba neustojí.
Šedý odtieň bude tomuto projektu dominovať a štetec s dlhým, mäkkým vlasom bude na nanášanie ideálny. Už počas práce vidno, ako sa náter miestami stráni vosku a ako cez gumový film presvitá podkladový tyrkys. Netvoríme fádny plastový vzhľad, pracujeme nedbalo, akoby v snahe naschvál nakryť povrch nedokonale. Áno, vyzerá to nie veľmi vábne, ale má to svoj zmysel. Preto ideme ďalej.
Čo má spoločné drôtenka na riad a akrylová farba nanesená na vrstve podlahového vosku? Budete sa čudovať ale mnoho. Funguje ako škrabadlo, ktoré z podkladu odstráni akrylát všade tam, kde sa nespojil dokonale s podkladom. Úplne bez námahy strhne dole šedastý nános a odhalí výtvarnícky tyrkys v plnej jeho kráse. A ak na rohoch trochu zatlačím, výtvarnícka farba ide dolu a objavujú sa biele línie základnej farby.
Máme tyrkysový akcent, šedú nosnú výplň a jemné biele hranky. Vyzerá to umelo, priemyselne a k umeleckému zážitku to chce ešte pomocnú ruku. Povedal som si, že zosvetlenie bude tou správnou cestou, avšak opäť nedbalo. Čo tak vytvoriť šmuhy staroby, pri ktorých nik nevie či sú to neporiadne utreté vrstvy prachu alebo je to prešúchaný akcent? Gumovou rukavicou natieram jemný akrylát bez plniva a čakám kým zaschne. Tým sme to načas vybavili.
Teraz máme hotovú starinu, ošuntelosť a pozadie, ktoré nenechá oku spočinúť na jedinom mieste. Chýba nám noblesa, ktorú som sľuboval na začiatku. Začíname preto s navrhnutím vzoru. K tomu architektúrnemu vrchnému lemu a oblúkom v nohách potrebujeme čosi univerzálne. Povedzme že to bude kosoštvorec s osvedčeným pomerom strán odvodených z formátov papiera. Rysujem čiary a prenášam ich na podklad.
Je čas vymedziť narysovaný priestor maskovacou páskou. Musí byť jemná aby nestrhla čerstvé podkladové farby a musí robiť ostré kontúry. Mám pások vyskúšaných niekoľko a pre tento účel sa mi hodí to, čo možno poznáte pod názvom ružová páska. S touto to ide vždy.
Na voľnú plochu nanášam lepidlo na zlátenku. Je to disperzia, ktorá bude potrebovať nejaký čas kým prischne natoľko, aby bola lepivá iba na dotyk. Je to len také mazanie ako pri lepení, nevyžaduje to žiadne skúsenosti, ani nasadenie.
Teraz už len narezať tenučké plátky valcovaného hliníka, natupovať ich štetcom, poometať všetko čo pretŕča a stiahnuť pásky dole. Je to práca jemná, vyžadujúca trpezlivosť. Nerobíme však stolík v štýle Ľudovíta XV, ale stojan na dáždniky. Takže akákoľvek chyba sa prepáči a možno aj ten obyčajný štetec, ktorého vlas je tvrdší ako by sa pýtalo.
No a aký je výsledok? Dotiahli sme to víťazného konca a nemáme ani fádnosť jednoliatej plochy, ani unudenú štruktúru dreva.
Návod a výkresy na výrobu tohto stojana na dáždniky nájdete v novembrovom čísle časopisu Urob si sám, spolu s ďalšími projektami, ktoré som do neho pripravil.
