Zhnusili sa nám svojim výzorom, materiálom aj vyhotovením. Najradšej by sme ich všetky vyhodili na smetisko. Aj starú skriňu zo sektorového nábytku však možno premeniť na nepoznanie. Tentokrát to skúsime so šarmom francúzskeho vidieka.
Hranatý korpus a dve vypadnuté police. Pod starou lakovanou dyhou drieme páchnuca drevotrieska. Dohromady nič, čo by dokázalo prebudiť snahu o jej renováciu. Minule sme podobnej skrinke vdýchli punc moderny s kontrastom prírodných materiálov, tentokrát budeme odvážnejší. Zavítame na vidiek, kde sa spájajú funkčnosť, prirodzenosť a opotrebenie s tlmenými tónmi farieb.
Zaoblené nosy prečnievajúce cez rám skrinky už nebudeme potrebovať. Pôvodne zjemňovali hrany nábytkových škatúľ, teraz nám vyčnievajú z rámca von. Píla vedená lištou je bezpečným nástrojom pre ich zrezanie a zanechá za sebou čistý a presný rez. Je to istota, vďaka ktorej sa posunieme vpred.
Pre začiatok si vysnívame nové rozdelenie vnútorného priestoru. Kým hore by sa hodili dve priestranné zásuvky, spodná časť by mohla mať formu polootvorenej skrinky. Obe budeme musieť oddeliť, takže sa pustíme do rezania dosiek – taktiež recyklovaných. Ohobľovať, opíliť a nakrátiť tak, aby sme z nich mohli vyskladať rám, po ktorom budú zásuvky jazdiť.
Má tvar číslice osem a jedinou podmienkou je, aby nebol vykrútený a držal rovinu. Bude akousi odľahčenou plochou, ktorá nám nahradí kovania novodobých nábytkov. Predstavte si ho ako policu, na ktorej sme ušetrili v otvoroch veľa materiálu. Všetko je zlepené a pospájané oceľovými vlnkami, aby sme nemuseli čakať na schnutie lepidla.
Pôvodné police sú príliš úzke a plytké na to, aby sa dali namontovať do korpusu napevno. Sedeli na plastových podperkách a boli utopené dnu, aby mala skrinka bez dvierok svoju hĺbku. To však vidieckemu nábytku nesvedčí a tak lepíme pruh preglejky dozadu a sololit na jeden z bokov. Opäť nebudeme dlho čakať na schnutie lepidla, klinčeky to udržia na mieste.
Pevne osadený predel a police by vzhľad skrinky zmenili príliš málo. Preto pridávame čelný rám, ktorý bude budiť dojem mohutnosti. Sú to iba latky rôznych šírok nabité na úzke čielka. Bočné dve vytvárajú akýsi základ pre nohy a podvihujú skrinku do výšky, medzi zásuvkami sa rysuje predel. I keď to možno zatiaľ pôsobí trošku nemotorne, odhaľuje to ďalší zámer.
Výroba zásuviek nemusí byť žiadnou vedou. Sú to len štyri dosky s drážkou pre vloženie dna. Možno sa ponášajú na debničky či škatule pre uskladnenie drobností, detailnejšie vyhotovenie by sme však na dedine hľadali asi márne. Dôležité je iba vymerať ich tak, aby zapadli do čelného rámu s 2mm škárou po obvode a dosiahli presne na dno hĺbky korpusu.
S provizórne namontovanými úchytkami sú na mieste, teraz prišiel čas na dvierka. Budú vsadené do čelného rámu na obyčajných pántoch a nebudeme sa zaoberať ich zacvakávaním, uzamykaním či uchytávaním v zavretej polohe. Chceme nabudiť pocit otvorenosti a prístupnosti, takže jedinou starosťou je napasovať ich tak, aby sa nezasekávali.
Nohy nebudú ani vyšperkované rezbou, ani sústružením. Čelný rám vymedzil ich výšku, teraz nám pôjde o budovanie pevnosti. S napílenými hranolčekmi prilepenými montážnym lepidlom sa skrinka bude môcť pevne postaviť na zem. Neskôr ich zaistíme klinčekmi, zatiaľ by to na šikmých plochách nešlo.
Kým nohy pod záťažou zrejú v lepidlovom lôžku, dvierka vyplníme šesťhranným chovateľským pletivom. Nastreľovacie spony sú fajn, okraje pletiva však pichajú a prekážajú. Kým by sme našli nejakú peknú látku, postačí aj textilná lepiaca páska. Vytvorí rub, na ktorom nič neodstáva, nezadiera a nepichá.
Vložiť zásuvky do rámu je jedna vec, aby sa však pri každom vytiahnutí zaparkovali na správne miesto, spodný rám sa nezaobíde bez vodiacich líšt. Sú to latky, ktoré vymedzujú okraje zásuvky tak, aby nebočila. Ešte trochu vosku aby kĺzala aj keď bude naplnená po horný okraj a ide sa ďalej.
Starými doskami zakryjeme nudný vrch korpusu a aby všetko vyzeralo masívne a prirodzene, latkami vytvoríme akúsi rímsu okolo pôvodného vrchu. Takáto skladba odhaľuje krásu prírodného materiálu a oblinami imituje opotrebenie, zatiaľ však príliš kontrastuje so zvyškom skrinky.
Čo sa stane, ak spolu zamiešame sadrokartonársky tmel a akrylovú farbu Balakryl UNI mat? Ak ste to nikdy neskúšali, tak vedzte že výsledkom je hustá, renovačná farba, na ktorej zostane viditeľný každý ťah štetca. Je to akoby ste sadrovali, ibaže nie špachtľou ale omnoho jemnejším nástrojom. Takáto zmes chytí na kovaniach, pletive, starom laku ale i surovom dreve.
Chce to len nedbalé ťahy štetcom všade tam, kde príde finálny náter. My ponecháme vnútra zásuviek a vrchnú pracovnú dosku v prírodných tónoch, zvyšok je bielučký ako alabaster. Povrch na dotyk surový škrabe zrnami farby, čosi sa pritrafí na pol škody stiahnuť brúsnou hubkou do hladka.
Teraz prichádza finále. Máme Balakryl UNI Satin natónovaný do slušivého odtieňa, z ktorého sa na povrch derú pigmenty zelene, okru a šedivosti. Vyzerá ako kaša zo sušeného zeleného hrachu. Polosuchým štetcom nanášame krycí náter na sadru a snažíme sa ho rozotrieť do najtenšej možnej vrstvičky. Ide to hladko, farba okamžite zasychá.
Povrch je ušľachtilý a surový zároveň. Saténový odlesk v ňom budí život a dáva mu jemnosť, hrubá sadrová štruktúra v ňom prebúdza živly desiatok fiktívnych náterov z minulých rokov. Akoby to bol skutočne starý nábytok a nasvedčuje tomu aj nejednotné prefarbenie, ktoré sme dosiahli filmom nejednotnej hrúbky.
A sme vo finále. Poličky svietia belobou, vonkajšie časti prebúdzajú pocit využitkovanosti a k tomu je tu ešte staré surové drevo s voskovým leskom na povrchu. Ešte by ste si trúfli povedať, že na počiatku bola stará sektorová skrinka?
